CESTOPIS: LADA Svetom v Íránu – Kempovanie na žobráka

-

Začalo to ako každý poriadny cestovateľský projekt, po pár pivách na terase našej krčmovej projektovej základne. Mali sme za sebou niekoľko road tripov na západ, v luxusnej dodávke. Teda, vtedy sme ju nepovažovali za luxusnú, ale z dnešného pohľadu je to niečo medzi Bugatti Veyron a Airbusom A380. Klimatizácia, elektrické okná, funkčné dvere a volant, ktorý vždy bezpečne nasmeroval auto očakávaným smerom.

Text a foto: Majo Grofčík, www.ladasvetom.sk

Na tomto korábe sme precestovali pár krajín západnej Európy, naučili sme sa spávať na zemi a žiť kočovným spôsobom. Lenže po troch takýchto výletoch nám začali dochádzať krajiny a opakovanie je matka múdrosti, ale zároveň aj svokra zábavy. Začali sme sa pozerať na východ.

KOMPLETNÍ FOTOGALERIE


S rastúcim počtom pív nám začala prudko stúpať kreativita a odvaha a po polnoci sme dospeli k rozhodnutiu, že odteraz budeme cestovať len smerom na východ. Tam to ale luxusným autom nejde!

Zapadnout v písku uprostřed Sahary se starou Ladou není nic moc.

Jednak preto, že by tam taká kára kultúrne nezapadla, ale najmä preto, že to auto nebolo naše a nechceli sme na nejakej kazašskej diere nechať koleso. Riešenie bolo jednoznačné – rozbiehame internety a musíme nájsť dostatočne biedne auto, ktoré môžeme v prípade fatálnej poruchy odtlačiť na kraj cesty a s pokojom v duši si stopnúť konský povoz.

Cenu Lady sme zjednali zo 150 na 200 eur, lebo auto malo plnú nádrž.

Týždne detailného sledovania inzerátov na staré šroty prinášali zúfalstvo. Chvíľu sme si dokonca chceli kúpiť Škodu 1203, povestnú schopnosťou pokaziť sa po krivom pohľade náhodného okoloidúceho. Vyriešil to nečakaný kamošov inzerát na fesjbúku: „Tatko predáva starú Ladu za 150 eur v super stave – používal som ju na neúspešné balenie žien a opité návraty z krčmy.“

O dve hodiny sme už s dotyčným tatkom zjednali cenu zo 150 na 200 eur, lebo auto malo plnú nádrž. V rámci testovacej jazdy sme zistili, čo všetko nefunguje a keďže sme vôbec netušili, ako to opraviť, od začiatku sme si zvykli ignorovať poruchy.

Západní Sahara je jedna velmi dlouhá rovná cesta na vysokém útesu nad Atlantikem.

Prvá testovacia jazda nás s Vasiľom, ako sme červeného diabla nazvali, doviezla do ukrajinského Kyjeva. Boli sme vystrašení ako panic pred prvým pokusom – kedy sa to auto pokazí a ako sa odtiaľ potom vrátime domov, ako prejsť ukrajinské hranice bez úplatku (to sa nepodarilo ani raz) a tak celkovo, že čo len s nami bude. Počas toho výletu sa dohromady nič dramatické neudialo, ale po návrate sme sa cítili ako Marco Polo krížený s Chuckom Norrisom. Dokázali sme prejsť do Kyjeva a späť na starej Lade, teraz nás už nič nezastaví!

A tak sme už o dva mesiace vyrazili na trip po Balkáne. V Albánsku sme lokalizovali najlepšiu pláž na svete a v Srbsku sme si nechali vykradnúť auto. Zároveň sme zistili, že dvere z Lady sa dajú odomknúť vhodne ohnutým stieračom, z tej istej Lady. Multifunkčnosť ruských konštruktérov nepozná hraníc.

Kempování „na žebráka“ poblíž hořícího plynového kráteru u Darwaze.

V Macedónsku sme objavili nádherné horské cesty a fakt, že Vasiľ sa pri vonkajšej teplote nad tridsať stupňov masívne prehrieva. Mali sme teda hodiny a hodiny času pozorovať tie nádherné kopce, kým to vychladlo. Cesta domov nám dala skvelú skúsenosť, že keď sa pokazia zadné brzdy, netreba ich opravovať, stačí ich odpojiť. Na brzdnom účinku tridsaťročnej Lady sa to nijako neprejaví. Nuž a po návrate nastal ten zlomový okamih, kedy sme si povedali, že to auto je nejako podozrivo dobré a mali by sme na ňom ísť oveľa ďalej.

Dvere z Lady sa dajú odomknúť vhodne ohnutým stieračom, z tej istej Lady. Multifunkčnosť ruských konštruktérov nepozná hraníc.

Cesta do strednej Ázie už bola trochu iná káva. Na začiatok to až tak nevyzeralo, pár tisíc kilometrov cez Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kazachstan a Rusko. No aby sme sa nenudili, dokázali sme si už v iránskom Teheráne dať ukradnúť celého Vasiľa aj s príslušenstvom… Jednoducho nás na diaľnici zastavili skupina domácich milých mužov a uzavreli s nami obchod. My im prenecháme naše auto aj s kompletným obsahom vrátane batožiny, foťákov, mobilov a kompletnej výbavy a oni na výmenu nikomu z našej posádky nezapichnú do brucha nôž. Chvíľu sme prehodnocovali pre a proti a nakoniec sme to vzdali. V žabkách a teplákoch sme sa ocitli uprostred Teheránu. Ctený čitateľ si zaiste dokáže predstaviť, že kadencia vulgarizmov bola vyššia ako kadencia samopalu vzor 24.

Nehádzali sme ale samopal do žita. Zachránila nás slovenská ambasáda! Konzul nás ubytoval a okrem silného tlaku na hľadanie nášho auta nám poskytol duševnú oporu, konkrétne teda víno a brandy v konských dávkach. Všetci na stanici aj na ambasáde nám garantovali, že naše auto zaručene nájdu do 24 hodín. Bohužiaľ sa kruto mýlili… našli ho až o tri dni. Medzitým sme absolvovali turné po teheránskych policajných staniciach, sériu výsluchov a dokonca nás jeden tajný policajt požiadal o zostrojenie identikitu. Po intenzívnej liečbe vínom sme neboli schopní poskladať nič lepšie, ako identikit šimpanza. Následne sme boli vyhodení z policajnej stanice a Iránci sa rozhodli, že nám to auto vrátia, len aby mali konečne pokoj.

Turkménský hořící plynový kráter. Tohle musíte v životě viět.

Neostal nám ani jeden kus výbavy, nemali sme spacáky, karimatky, oblečenie, náradie či náhradné diely. Ambasáda nám odporučila nechať auto v Teheráne a rovno odletieť. Dôsledne sme túto alternatívu zvážili, sadli sme do auta a pokračovali smer Turkmenistan. Na trhu v Aškabáde sme zadovážili kartóny namiesto karimatiek a tri polyesterové deky namiesto spacákov. S touto solídnou výbavou sme sa vybrali do púšte za hlavným cieľom programu – horiacim kráterom pri dedine Darwaza. Stálo to aj za hodinovú prechádzku púšťou smerom tam – naspäť nás odviezla anglická expedícia, pretože mali dôvodné podozrenie, že to sami po tej fľaši vodky nedáme. Keď videli, ako sa na noc ukladáme do polyesterových diek na kartónoch a ráno varíme sypanú kávu v hliníkovom hrnci na ohni (drevo sme si vozili na streche), darovali nám oblečenie a konzervy. Odvtedy náš štýl voláme „cestovanie na žobráka.“

Na konci cesty sme poriadne (fakt veľmi) smrdeli. Najväčšia hygiena spočívala v kúpaní sa v jazere poblíž chemickej továrne. Voda mierne penila a skvele odstraňovala mastnotu. Vďaka tomu sme vyvinuli štýl kúpania “Umývaj sa a per” – mimoriadne efektívny spôsob spojenia hygieny a prania v jednom, ak sa človek kúpe oblečený. Preto  keď sme sa po mesiaci vrátili, naši kamoši nás síce nadšene vítali, ale objímať sa moc nechceli.

Hlavní cesta mezi Guineí a Libérií.

A my sme po 13 tisíc kilometroch opäť stáli pred otázkou: Čo ďalej?

Nuž sme sa rok nato vydali do Afriky. Pôvodne sme chceli ísť len po stopách Paríž – Dakar, ale nízku úroveň dobrodružstva na takejto trase ofrflali aj naše mamky. Do plánu sme za účelom zvýšenia atraktivity prihodili Guineu, Sierra Leone, Libériu a Pobrežie Slonoviny. Akurát sme mali trochu problém v plánovacej fáze, pretože sme si najprv naplánovali dovolenky z práce (= výpovede) a potom sme zistili, že v tom čase je v Guinei obdobie dažďov. Takto nejako to obvykle plánujeme.

Skupina milých mužov uzavrela s nami obchod. My im prenecháme naše auto a oni na výmenu nikomu z nás nezapichnú do brucha nôž.

Z dôvodu prílišnej jazdy po blate sme museli investovať zvýšenú pozornosť celistvosti vozidla – teda pripevňovať odtrhnutý výfuk, odpadávajúce nárazníky či iné vybrané diely exteriéru i interiéru. Z tohto dôvodu sme vôbec nestihli navštíviť Sierra Leone a aj Pobrežie Slonoviny sme videli len z letiska v Abidjane. Autom nás tam nepustili, pretože sme pôsobili ako nositelia eboly a bolo nám dôrazne povedané, že po prekročení hranice budeme zastrelení. Opäť sme zvážili pre a proti, chceli sme ťahať zápalky, že jeden to skúsi a uvidíme.

No keby nás bolo o jedného menej, tým dvom zvyšným by sa príliš zvýšila šanca, že ráno potiahnu kratšiu zápalku a budú musieť variť kávu. Tak sme zmenili trasu a cestu sme ukončili v libérijskej Monrovii. Tam sa nám podarilo výhodne predať Ladu, ktorú sme zakúpili za účelom africkej výpravy. Pretože v Libérii sa dá všetko výhodne predať.

Senegal nabízí obrovské možnosti zábavy – například strom.

Na poslednú expedíciu sme zakúpili úplne novú, tridsaťročnú Ladu. Nazvali sme ju Vasiľ 3, z čoho jasne vyplýva, že sme veľmi originálni a kreatívni mladí ľudia. Chceli sme ísť kamkoľvek, ale dostali sme len dva týždne dovolenky a museli sme dôkladne zvažovať plán. Na spiatočnú cestu je to prikrátko, na jednosmernú by to hádam nejako vyšlo, ak nebudeme moc spať a pričasto zastavovať. Do Ulanbátaru je to osem tisíc kilometrov, to je na dvanásť dní úplne akurát. Teda, bolo by to akurát, keby sme si boli bývali zistili, že v Mongolsku nieto moc asfaltu.

Počas prvých piatich dní sme prekonali svetový rekord (samozvaný) v jazde Ladou 2105 na čas. Išli sme takmer nepretržite celých 6 000 kilometrov až na rusko-mongolskú hranicu. A potom začal ozajstný závod mongolskými necestami. Vasiľ 3 bol dostatočne hrdzavý a rozpadnutý už pri kúpe a po dvoch tisíckach kilometrov v ťažkom teréne sa začal samovoľne rozkladať na jednotlivé diely. Vypadnutá palubná doska nikoho neprekvapí, ale zlomiť uchopenie zadnej nápravy uprostred ničoho, to naserie. Našťastie máme overený systém, ako opraviť poruchu!

Nízku úroveň dobrodružstva na trase Paríž – Dakar ofrflali aj naše mamky.

Po zistení závady na vozidle rátame čas na štvrťhodinové intervaly. V prvom intervale čakáme, či sa porucha neodstráni sama. Väčšina drobných porúch motora a elektriky tak učiní dobrovoľne. Druhý interval venujeme čakaniu, či nám auto niekto nepríde opraviť. To samozrejme závisí od miery osídlenia v okolí  miesta poruchy. Nakoniec sa v treťom intervale venujeme odbornej debate a rozboru problematiky poruchy, na konci ktorej si potiahneme zápalku a nešťastník musí túto poruchu odstrániť. Táto metóda je všeobecne bezchybná, ale úplne nepoužiteľná napríklad vo formule 1.

Vasil ochotně pózuje na solném jezeře Urmia v Iránu. Vypadal asi fakt dobře, protože o tři dny později nám jej v Teheránu ukradli.

Po návrate z Mongolska sme sadli k plánovacím doskám, uchopili logaritmické pravítka a naplánovali sme ďalšiu pecku. V lete 2017 si dáme približne dvadsať tisíc kilometrov a za hlavný cieľ stanovujeme predbežne Thajsko. Najväčšou peckou bude jednoznačne návšteva Číny a dosiahnutie výškového rekordu v jazde na žiguli – najvyšší bod cesty je vo výške 5 600 metrov nad morom! Teda, je trochu otázne, či sa tam s červeným diablom vyštveráme. Prinajhoršom nás domáci vytlačia.

Svoje camperské vozidlo si každý definuje sám. Pre niekoho je to sedemmetrový koráb s domácim kinom a vodnou posteľou v základnej výbave. Nuž a pre iného, konkrétne pre nás, je to červená žiguľa s koženkovými prepotenými sedačkami, spacákmi v kufri a bez rádia. Lebo v tom aute je taký hukot, že rádio nemá šancu. Najdôležitejšie je, že všetci cestujeme tak, ako sa nám to páči a ako nás to baví. Tým chcem samozrejme zakryť fakt, že aj my by sme šli na karavane napríklad, ale nemáme na to prachy.

ODPOVĚDĚT

Vložte svůj komentář!
Zde zadejte své jméno

Spolupracujeme